Úspech nie je šťastie. Úspech je stratégia.

Autor: Ivette Lešundáková | 6.5.2015 o 8:18 | Karma článku: 5,22 | Prečítané:  1037x

Napriek všetkému, čo sa na Slovensku hovorí o úspechu a s akým potešením ho Slováci vedia závidieť, tým skutočne úspešným ľuďom, nepadá do lona len tak. Praje iba pripraveným.

Personalistike sa venujem vyše 6 rokov. Pre niekoho je to dlhá doba, pre niekoho krátka, ale na tom v skutočnosti nezáleží. Dôležitejšia ako kvantita, je intenzita zážitku z rôznorodých situácii a ľudí, ktorých personalista stretne. Môže im niečo odovzdať, môže si od nich niečo vziať, záleží len na tom, ako sa k veci postaví.

Personalistika je taká oblasť, o ktorej si mladí uchádzači myslia, že to znamená sedieť za stolom na výhodnejšom mieste, vo výhodnejšej pozícii a z trochu nadradenej a jednoznačne spokojnej role robiť pohovory a byť tým človekom, ktorý „rozhodne“ o ďalšom smerovaní kandidáta.

Nemôžu sa viac mýliť...

K HR som sa pôvodne dostala ako slepé kura k zrnu, keď som cítila, že mám správny inštinkt na predikovanie úspešnosti ľudí, ktorých som vo výrobnej firme školila a dospela som k záveru, že bude efektívne, keď práve týchto úspešných ľudí vyselektujem už v úvode na pohovore. Tak, „pohovor“... Neviem, či sa tak naozaj dajú nazvať stovky niekoľkominútových "navnímavaní" človeka, ktorý sa predo mňa posadil a keď som sa občas nevedela rozhodnúť, či áno, či nie, dala som mu do ruky rozobraté pero a požiadala ho, aby ho zložil.

Vtedy, na začiatku mojich skúseností so skutočnou prácou s ľuďmi, som začínala evidovať, ako mnohí „zanikli v procese“ a zostali operátormi, niektorých, ktorí z procesu odišli a potom tie výnimky, ktoré proces preskočili. Vyrástli. Stali sa teamleadrami, možno supervízormi, dobrými kvalitármi... čímkoľvek.

Tú otázku „prečo on a nie ja?“ som počula tisícekrát a odpoveď, ktorú som vtedy ešte nevedela dostatočne diplomaticky podať, preto som tak často ani neurobila, bola často až smiešne triviálna. Pretože nie si dosť šikovný. Pretože nebojuješ správne o to, čo chceš. Pretože nie si prirodzená autorita. Pretože sa viac venuješ ohováraniu druhých, ako svojej práci. Pretože na sebe nepracuješ.... Pretože x dôvodov...

To boli však všetko len okamžité pozorovania, nekoncepčné. Koncept sa dostavil neskôr.

Vtedy, keď som pracovala ako konzultant a vyberala manažérske role pre rôznych klientov. Stretla som ich stovky, objektívne úspešných ľudí s ich príbehmi a ich ambíciami. To bola snáď jediná vec, ktorá ich spájala, ambícia – keďže som ich stretla na pohovore. Boli rôzneho veku, mali rôzne zameranie a vzhľadom k povahe oblasti v ktorej pôsobili, to boli často typovo úžasne rôznorodí ľudia.

Pamätám si mocného chlapíka, ktorý prišiel na náš pohovor do kaviarne, a asi 15 minút som z neho nemohla dostať ani slovo. Hlásil sa na výrobného manažéra pre významnú spoločnosť a jeho background bol taký špičkový, že ma jeho odtiahnutosť najprv neuveriteľne sklamala. Navzájom sme sa odsúdili, on mňa za mladosť a ja jeho za málovravnosť. Našťastie mi po čase došlo, kde je pes zakopaný a kladením správnych otázok chlapík pochopil, že hoci som mladá, výrobu poznám zvnútra celkom obstojne a začal ma považovať za relevantného partnera s ktorým sa mu oplatí rozprávať. Tento príbeh má šťastný koniec, do dnešného dňa u môjho vtedajšieho klienta pôsobí.

Dôležitý však nebol záver, ale poučenie z príbehu.

Úspešný človek môže byť absolútne akýkoľvek typ – to bol nesmierne dôležitý kúsok skladačky, ktorý neskôr dotvoril celkový obraz. Musí byť ale špičkový, musí si veriť, musí vedieť počúvať, predať sa, byť sebakritický, vedieť kedy ukročiť spať, bojovať, aj keď padne a rozbije si kolená a to najdôležitejšie, musí mať stratégiu. V prvom rade tú svoju.

To, či má byť popritom aj ľudský a chápavý a všetky ďalšie charakterové vlastnosti, je vlastne „už len“ otázkou chémie – s firmou, v ktorej pracuje, alebo oblasťou, v ktorej pôsobí. Ale nechcem chémiu bagatelizovať, vzájomná kompatibilita je absolútnym základom kontaktu a často je oveľa dôležitejšia, ako čokoľvek iné, čo sa dá doučiť.

Úspech nie je, samozrejme, skrytý len v pracovnom živote, ale tento blog je práve o ňom, preto nezachádzam do polemiky o pointe, významoch a ďalších premenných tohto slova.

Po tých rokoch práce s ľuďmi som sa dostala do momentu, kedy si trúfam povedať, že mám možnosť a dar vidieť rozdiel medzi úspešnými, neúspešnými a potenciálne úspešnými. Ono to vlastne nie je nejaká exaktná veda, stačí byť aspoň trochu vnímavý a mať šancu porovnávať stovky ľudí. Nie súdiť, iba vidieť rozdiely.

Občas sa ma moji priatelia či známi spýtajú na všeobecné rady, ktoré by mali uplatniť, aby uspeli. Nič také neexistuje. Každý človek je úžasne špecifický a tak, ako má jedinečné gény, má i osobnosť a myslenie.

Všeobecne mám však zato, že úspech sa skrýva vo viere v samého seba, vo vízii samého seba a v tvrdej práci na sebe samom.  Každý úspešný človek, ktorého som kedy stretla, toto vedel a koncepčne sa toho držal. Mal víziu, možno plán, akokoľvek to nazveme, mal stratégiu.

Napríklad ako 25 ročný vedel, v ktorej roli sa cíti dobre, v 28-mičke vedel, kde v tej roli chce byť, v 30-tke tam už aj bol, ale stále bol tak sebakritický, že videl svoju možnosť rozvoja na 5 rokov dopredu.

A potom je tu mix všetkého ostatného, odborných zručností a skúseností, kontaktov, šťastia... ale nič z toho sa nedostaví bez stratégie.

Samozrejme, optika na to merito úspechu je rôzna, moja, "personalistická", je však jediná. Pracovne úspešný človek je pre mňa ten, ktorý je v prvom rade spokojný sám so sebou a následne, ktorý svojím pôsobením pozitívne hýbe konšteláciami hviezd ostatných vecí, prirodzene rozvíja ľudí okolo seba alebo produkuje takú prácu, ktorá samotná je inšpiráciou pre ďalší business.

Priala by som si, aby tí, ktorí chcú byť úspešní, nestrácali čas a venovali ho stratégii a sebarozvoju. Aby si predo mňa na pohovore sadali takíto ľudia. Ale našťastie, nesadajú :).

Pretože to je skutočná práca personalistu, identifikovať diamant a vedieť ho obrúsiť tak, aby bol nielen krásny pre ostatných, ale by mal vlastnú hodnotu.

Niekedy je to ťažký oriešok, ale vo finále nie je nič krajšie, ako vidieť človeka rásť.

Pretože tak sa aj samotný svet stáva krajším.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?